Nemocnica

23.6.2025

Ocenenie Nitrianskeho samosprávneho kraja za celoživotné dielo nedostáva hocikto. Primár chirurgického oddelenia Nemocnice AGEL Komárno MUDr. Gustáv Škodáček ho získal po desaťročiach neúnavnej práce, počas ktorých odoperoval tisíce pacientov. V rozhovore hovorí o tom, ako sa menila medicína, prečo je v chirurgii dôležitá psychická i fyzická kondícia a prečo sa nikdy neprestal učiť.

Pán primár, získali ste prestížne ocenenie Nitrianskeho samosprávneho kraja. Čo pre vás toto uznanie znamená – osobne aj profesionálne?

Veľmi si toto ocenenie vážim. Chirurgiu robím od 1. augusta 1981, keď som nastúpil na toto oddelenie, a odvtedy tu pracujem. Je to pre mňa uznanie za celoživotnú prácu, štúdium a snahu pomáhať ľuďom z tohto regiónu. Odoperoval som tisícky pacientov.

Pamätáte si na svoju prvú operáciu?

Pamätám si ju veľmi dobre. Bola to operácia slabinového pruhu. Mal som obrovskú trému, veľmi sa mi triasli ruky, ale operácia dopadla dobre a potom ten stres postupne opadol.

Za toto ocenenie ste boli vybraný za celoživotný prínos, ale určite sú aj konkrétne momenty, na ktoré ste v kariére najviac hrdý. Aké sú tie vaše míľniky?

Medzi dôležité míľniky patrí získanie atestácií – mám štyri. Prvého a druhého stupňa z chirurgie, atestáciu z detskej chirurgie a ako primár som absolvoval medzinárodnú atestáciu z gastrochirurgie. Významným bodom bol rok 2000, keď som začal vykonávať funkciu primára a oficiálne som bol menovaný v roku 2001. Čiže túto pozíciu zastávam už 25 rokov.

Ako sa podľa vás za tie roky chirurgia zmenila? V čom je dnešná medicína iná alebo náročnejšia?

Keď som nastúpil v roku 1981, mali sme k dispozícii len röntgen. Diagnostika závisela od anamnézy, objektívneho vyšetrenia a röntgenu. Dnes máme ultrazvuk, CT, magnetickú rezonanciu. Na centrálnom príjme sú pacienti komplexne vyšetrení ešte pred prijatím. Mnohé staré vyšetrovacie metódy už nepoužívame a nahradili ich moderné. Diagnostika a akútna starostlivosť sú dnes na oveľa vyššej úrovni. Kým kedysi sa lekár spoliehal na vlastnú intuíciu, dnes má k dispozícii množstvo presných vyšetrovacích modalít. Až po ich absolvovaní sa určuje ďalší postup. Je to úplne iný prístup ako kedysi.

Ste známy aj ako človek, ktorý kladie dôraz na tímovú prácu a rozvoj oddelenia. Ako by ste opísali kolektív chirurgického oddelenia v Komárne a jeho význam pre váš úspech?

Chirurgia je jednoznačne tímová práca. Od operačného tímu, cez lekárov, vrchnú sestru, sestry, sanitárky, upratovačky až po rehabilitačných pracovníkov – všetci sú dôležití. Lekár spraví vizitu a operuje, ale o pacientov sa počas dňa starajú hlavne sestry. Dôležité je, aby pacient mal aj pohodlie – dobrú stravu, čisté prostredie, milý prístup. Dnes pacienti vnímajú kvalitu starostlivosti aj cez tieto aspekty.

Aké hodnoty alebo zásady vás počas celej kariéry najviac sprevádzali a motivovali?

Empatia je veľmi dôležitá. Každá operácia je spojená s bolesťou. Chirurg musí vedieť rozhodnúť, ale zároveň pristupovať k pacientovi s pochopením. Často spôsobíme utrpenie, aby sme zachránili život alebo zlepšili zdravotný stav. Keď pacient odchádza zdravý, je to pre nás najväčšia odmena. Dôležitá je aj pokora – každá operácia môže mať komplikácie, ktoré treba pacientovi úprimne vysvetliť. Keď rozumie liečbe, ľahšie znáša bolesť. A samozrejme, celoživotné vzdelávanie. To, čo platilo pred 30–40 rokmi, už dávno neplatí. Existujú medzinárodné štandardy, ktoré sa neustále aktualizujú. Lekár musí celý život študovať, aby liečil správne. Okrem vedomostí sú však dôležité aj skúsenosti – vlastné aj kolegov. Dôležitá je aj intuícia. Niekedy ešte nemáme jasne stanovenú diagnózu alebo vznikajúcu komplikáciu, ale skúsený lekár tuší, že niečo nie je v poriadku, a začne aktívne pátrať.

Práca v zdravotníctve je náročná a často stresujúca. Čo vám pomáha udržiavať si rovnováhu medzi pracovným nasadením a súkromím?

Stres je prirodzený, pretože človek nesie zodpovednosť za život pacienta. Dôležité je byť presvedčený, že rozhodnutie je správne, a vedieť si ho obhájiť. Keď je výsledok dobrý, stres sa vykompenzuje pocitom, že sme pacientovi pomohli. Relaxujem hlavne športom. Každý deň sa venujem nejakej fyzickej aktivite. Človek si potrebuje udržiavať fyzickú aj psychickú kondíciu, a šport je na to ideálny spôsob. Lebo chirurgia nie je len práca pri počítači, ale je to aj ťažká fyzická robota. Niekedy štyri, päť hodín bez prestávky, keď človek stojí so zohnutým chrbtom a musí operovať, musí mať tú svalovú dispozíciu a kondíciu takú, aby operáciu vydržal. Takže bez dobrej fyzickej kondície sa špičková chirurgia nedá robiť. A, samozrejme, veľmi dôležitá je aj podpora rodiny. Partner alebo partnerka chirurga musí akceptovať, že táto práca je náročná – sú tu nočné služby, veľké vypätie. A aj keď chirurg príde domov, často mu v hlave stále beží, či všetko urobil správne. Duševne je neprítomný, stále premýšľa nad prácou a potom mu už iba manželka povie: „Už si doma.“ (úsmev)

Máte za sebou viac ako štyri desaťročia praxe – čo by ste odkázali mladým lekárom, ktorí sa rozhodujú pre chirurgiu ako svoju odbornú cestu?

Mladí lekári by si mali uvedomiť, že chirurgia je fyzicky aj psychicky náročná práca. Vyžaduje si neustále vzdelávanie, poctivosť a schopnosť pracovať v tíme. Rozhodnutia bývajú ťažké a človek za ne nesie plnú zodpovednosť. Dôležité je vedieť sa poradiť, prijať aj iný názor a nehrať sa na niekoho, kto všetko vie sám. Musí vedieť aj psychicky spracovať, že nie všetko vyjde tak ako si prajeme. Úmrtie pacienta, aj keď je nevyliečiteľne chorý, je stres aj pre lekára…

Na druhej strane, chirurg má jedinečnú možnosť priamo zmeniť ľudský život. Keď sa vám podarí vrátiť pacienta do života, uzdraviť ho z niečoho, čo mu výrazne znižovalo kvalitu života, je to obrovské zadosťučinenie. Ten pocit, že ste niekomu naozaj pomohli, je dôvod, prečo túto prácu robíme.