Nemocnica

15.10.2021

Jej povolanie jej vybral osud už ako malému dievčatku, keď bola pacientkou v nemocnici. Pomáhať pacientom v nemocnici sa jej páči aj po 50 rokoch praxe, je to jej poslaním aj celoživotnou láskou. Poznajú ju tisíce pacientov a ona ku každému z nich pristupuje s ochotou, pokorou a pochopením. Aj keď by si mohla užívať voľno na dôchodku, zvolila si, že v nemocnici bude pomáhať aj naďalej. Zoznámte sa, sestra Helena Greisingerová z Nemocnice AGEL Komárno.

„Do komárňanskej nemocnice som nastúpila dňa 1.júla 1971, dva týždne po maturitách, presne si pamätám, že bol štvrtok. Vtedy mi vedúca sestra OÚNZ povedala, že už oddnes som zaradená na trojzmennú prevádzku na ORL oddelenie. Dostala som tri dni náhradného voľna na vybavenie pracovných záležitostí a hneď v nedeľu som nastúpila do poobedňajšej služby so skúsenou staršou sestričkou, ktorú som si nesmierne vážila za jej užitočné rady po celý čas spoločnej práce,“ spomína na udalosti spred pol storočia Helena Greisingerová. Jej začiatok cesty k najkrajšiemu poslaniu je ťažká osobná skúsenosť. „Keď som mala šesť rokov, ležala som na krčnom oddelení so zápalom stredného ucha. Táto situácia sa opakovala každý rok a to až do mojich dvanástich rokov. Keďže som sa často stretávala so sestričkami na oddelení a videla som ich prácu, povedala som svojim rodičom,  že ja chcem byt sestrička. Pamätám sa, že ako malej sa mi páčili uniformy sestričiek a neskôr práca s deťmi a ošetrovanie a pomoc pri liečení chorých ľudí,“ prekvapujúco uvádza Helena Greisingerová. Zaujímala ju práca sestier, podávanie liekov a injekcií a tak sa jej ORL oddelenie stalo osudom. Za desiatky rokov jej prešlo rukami tisíce pacientov a najrôznejších osudov, ktorý život za múrmi nemocnice prináša.  

„Na jednej strane môžem spomenúť deti na krčnom a iných oddeleniach a na strane druhej dospelých pacientov, známych aj neznámych, s ktorými som sa stretla a z niektorých  sme dodnes priatelia. Z detí sa postupom času stali rodičia. Keď sa s nimi dnes stretávam, poniektorí rozprávajú o vnúčatách. A to je pre mňa veľká radosť. Mnohých si pamätám veľmi podrobne aj to, na ktorej izbe ležal, čo s ním bolo, kto ho ošetroval a akú mal diagnózu,“ hovorí s láskou k pacientom sestra. Najsilnejší zážitok má sestra Helena  zo sedemdesiatich rokov. „Mladý pacient bol po operácií mandlí a skomplikoval sa mu zdravotný stav. Musel byť prevezený do Bratislavy. Vtedy neboli helikoptéry a záchranné služby na takej úrovni ako teraz. Mali sme staré sanitky a ja ako sestra spolu s primárom sme robili v sanitke sprievod a všetko preto, aby pacient prežil. Musel dostávať počas transportu krv.  Ja sama som celý čas držala fľašu s krvou nad hlavou pacienta. Primár ošetroval počas celej cesty ranu pacientovi. Bola to záchrana života. Pacient prežil, vyliečil sa . Po čase sa oženil a nasťahoval do bytovky, v ktorej som bývala aj ja,“ opisuje nevyspytateľné cesty osudu sestra Helenka.

Za desiatky rokov si vyskúšala nielen prácu na ORL oddelení, ale a na oddelení hematológie a transfúziológie, ako kalmetizačná sestra a sestra na dispenzárnej ambulancií. Jeden rok bola dokonca nezamestnaná, pretože nemocnica prechádzala reorganizáciou, ona sa však nevzdala a na nemocnicu nezanevrela. „Tento čas som využila na ďalšie vzdelávanie. Spravila som si certifikát pracovníka v ADOS.  Pracovala som aj u obvodného lekára. Opätovne som si podala žiadosť do nemocnice o prijatie do pracovného pomeru na jednozmennú prevádzku“. Po určitom čase ju znovu z nemocnice otvorili s ponukou robiť sestru pri odvodoch brancov a ponuku prijala. Od roku 2000 potom dostala stále miesto na gynekologickej ambulancií v nemocnici Komárno, kde pracovala až do roku 2012, kedy odišla do dôchodku.  Jej srdce jej však skončiť nedalo a znovu sa vrátila k pacientom. „Ako dôchodkyňa sa veľmi necítim a do dnešného dňa pracujem ako zastupujúca sestra v nemocnici na gynekologickej ambulancii, onkogynekologickej ambulancii, infekčnej ambulancii, na onkologickom oddelení a novorodeneckom oddelení. Už štvrtý rok pracujem aj na ambulantnej pohotovostnej službe pre dospelých. Stále som aktívna a svoju prácu milujem,“ vyznáva sa zdravotníčka. 

„Keďže som prešla mnohé oddelenia počas môjho pôsobenia v komárňanskej nemocnici, môžem povedať, že na každom oddelení boli iné kolektívy, iné sestry a lekári. Pacient bol vždy na prvom mieste a my sme boli zdravotné sestry a záležalo nám na každom z nich. Aj všetky moje kolegyne boli ku mne ústretové, ochotné a milé. Veľmi ma to tešilo a motivovalo. Dodnes máme korektné a priateľské vzťahy s mnohými kolegyňami naprieč oddeleniami.“ A čo by sestra Helenka odkázala svojim mladším kolegom? „Odkázala by som im, že práca sestry je veľmi náročná a vyžaduje si neustále vzdelávanie, obrovskú pokoru a výdrž. Pre mňa, ako pre mladú sestričku boli vždy vzorom staršie kolegyne, od ktorých som sa učila, naberala skúsenosti a mala som pred nimi rešpekt.   Mám pocit, že v dnešnej uponáhľanej a rýchlej dobe sa rešpekt vytráca a pokora sa nenosí. Pre mňa osobne bola moja práca zároveň záľubou a zostala celoživotnou láskou.“